Pri pohľade na teba je vidieť, že športom žiješ. Telo ti hrá všetkými svalmi aj tými, o ktorých väčšina ľudí ani nevie, že ich má. Bolo to tak vždy?

Veru, nebolo. Dlhé roky som bol obézne dieťa, nikdy ma nebavil šport a ani žiadna aktivita s ním spojená. Väčšina mojich rovesníkov sa tešila na hodiny telesnej výchovy, no ja som sa im úspešne vyhýbal. Rád som si našiel dôvod, ako sa to nedá a sedel na lavičke na kraji hracej plochy. Iba som pozoroval spolužiakov ako sa bláznia a užívajú si to. Spojenca som mal aj v mamine, ktorá ma ochotne kryla. Môjmu častému fňukaniu vždy vyhovela a ochotne mi písala ospravedlnenky do žiackej knižky. Chcela pre mňa len to najlepšie, ale až po rokoch som pochopil, že to, o čo som ju prosil, ani zďaleka pre mňa to najlepšie nebolo...

Prečo a kedy nastal bod zlomu? Kedy sa z obézneho chalana stal ten “nabúchaný“?

Bola to náhoda, mamina môjho kamoša pracovala ako trénerka v miestnom fitku. Tento kamoš ma nahovoril, aby sme to v tom fitku skúsili... Mal som trinásť, nikdy predtým som tam nebol, ani som nevedel, čo tam vlastne robím. (smiech) Od toho dňa uplynulo už štrnásť rokov a dvíhanie železa sa stalo mojím životom. Naozaj ma to chytilo, ako sa hovorí - za srdce. Spomínam si, že ma dokonca vylúčili z kulturistického klubu v našom meste, pretože som veľa cvičil a nerešpektoval som rady starších a skúsenejších. S odstupom času sa na to pozerám inak, samozrejme, mali pravdu, cvičiť každý deň nie je rozumný nápad. Ale čo som mal robiť, keď som mal veľa voľného času, posilňovňu skoro zadarmo a rodičov, ktorí stáli za mnou? Veď to sú vysnívané podmienky pre každého činkára...

Pravda je aj tá, že síce mamina varila prevažne mäso a nebol deň bez tvarohu, nevyzeral som práve ako z titulky kulturistického časopisu. Chutilo mi jesť. V puberte som si dokonca vyskúšal aj spoluprácu s profi trénerom. Jedného dňa som si totiž zobral do hlavy, že sa budem kulturistike venovať aj súťažne... na to som však dozrel až o pár rokov neskôr.

Veľa si sa naučil? Odkiaľ alebo od koho si čerpal poznatky?

Áno, naučil... všetky informácie som získaval vo fitku. Myslím, že som mal šťastie a stretol som veľa ochotných ľudí. Mnoho z nich sa so mnou podelilo o rady bez toho, aby som o ne žiadal. Išlo to samé. Ako sa hovorí, bol som v správnom čase na správnom mieste, no hlavne, bol som pripravený. Chytil som sa pevne šance a nepustil som...

Kedy sa v tvojom životnom príbehu prvýkrát objavila myšlienka, že by si mohol nadobudnuté vedomosti a skúsenosti odovzdať ďalej?

Po ukončení gymnázia som, na rozdiel od mojich spolužiakov, nemal ambíciu pokračovať v štúdiu na vysokej škole. Nechal som to voľne plynúť. Prevádzkar fitka, v ktorom som cvičil, bol môj dobrý známy, a práve on mi dal šancu začať u neho pracovať za barom. Áno, správne tušíš, bol to môj splnený sen. Platili mi za to, že som mohol tráviť čas v milovanom fitku... Síce mzda bola slabšia, priestor na venovanie sa samému sebe aj počas pracovnej doby mi to vynahrádzal... Po krátkej dobe prišiel kurz 1. kvalifikačného stupňa vo fitness a kulturistike, a k nemu pribudlo aj pár klientov.

Mal si niekedy strach, že nedokážeš trénovať klientov?

Áno, samozrejme, práca s ľuďmi je veľmi náročná. Vedel som, že musím v prvom rade zabrať ja a udržiavať sa v kondícii, tak fyzicky ako aj mentálne. Tým, že som mal klientov rôznych vekových kategórií, mal som priamy zdroj k veľkému množstvu skúsenosti, o tom, ako napríklad na rovnaký tréningový plán reaguje 20, 30, 40, 50-ročné telo... A teda, že nereaguje rovnako. (smiech) Časom som pochopil všetky teoretické vedomosti a aplikoval ich v praxi, múdrejší aj o vlastné skúsenosti. Stále však na nich pracujem. Vzdelávanie vnímam ako nikdy sa nekončiaciu cestu. Kto z nej raz zíde, prehral!

Je rozdiel v tom, keď trénuješ ty sám a keď trénuješ niekoho iného?

Samozrejme, občas sa stane, že si tréning spojím s klientovým, ale to ho musím veľmi dobre poznať a musíme byť na porovnateľnej úrovni. Začiatočník potrebuje dohľad. Mal by byť nepretržite pod prísnym okom trénera, pretože je nevyhnutné pracovať na technike vykonávania cviku, aby si klient neublížil. Samozrejme, aj preto, aby klient dodržiaval intenzitu tréningu, ktorú si na začiatku spolupráce nastavíme v závislosti od cieľov, ktoré sme si stanovili.

Ty sám aktívne trénuješ a máš aj klientov, ktorým robíš osobného trénera. To je dosť nabitý program. Ako zvládaš tlak?

Ako nič... (smiech) nie je to však tak dávno, keď to bolo úplne inak. Veľmi som si pripúšťal veci. Ale, dovolím si tvrdiť, že podnikanie v oblasti fitness je tvrdý biznis v ktorom si nemôžeš dovoliť o sebe pochybovať. Je to náročný chlebíček.

A ako dlho sa v takomto nasadení dá pracovať?

Treba mať pravidelné úniky, v rámci ktorých si vyresetuješ hlavu. Pre mňa je reset cvičenie. Aj ja som iba človek, nie dokonalý stroj, samozrejme, že aj ja mám deň, kedy sa mi nechce, ale aj vtedy cvičím, pretože spravím proste to, čo mám. Disciplína nie je o tom, robiť to, čo sa mi chce. Ale robiť to, čo treba, keď sa mi nechce. Veľa motivácie a inšpirácie mi do života priniesla aj kulturistická súťaž, na ktorú som sa pred časom pripravoval. Bola to skutočne krásna a hodnotná skúsenosť. Dala mi veľa.

Miluješ, čo robíš? Je ti práca koníčkom?

Áno, neviem si predstaviť deň bez práce vo fitku. Prajem každému, aby v živote našiel cieľ a venoval sa na plno tomu, čo ho napĺňa, rovnako ako cvičenie je môj život.

Ak sa ti páčil rozhovor, zdieľaj ho s priateľmi.